Cochemský model a postavenie mediátora

Cochemský model a postavenie mediátora.

Cieľom tohto príspevku je priblížiť Cochemský model a jeho realizáciu v praxi. Náš príspevok sa zameriava na negatívne následky rozchodu rodičov z pohľadu detí a spôsob ako tieto následky eliminovať. V príspevku uvedieme, čo bolo podnetom pre vytvorenie Cochemského modelu, kde a kedy Cochcemský model vznikol a kto sa považuje za zakladateľa Cochemskej praxe. V závere tohto príspevku budeme rozoberať reálne uplatňovanie Cochemského systému, a to ako na území Českej republiky, tak aj na území Slovenskej republiky. V krátkosti si tak isto povieme, či Cochemský model počíta s možnosťou, že rodičia sa nebudú chcieť tejto praxi podriadiť a aké následky z toho pre rodičov, resp. rodiča vyplývajú.

Bolesť po rozchode partnerov je veľká nielen pre dospelých, ale aj pre deti. Prispôsobenie sa novej životnej fáze býva pre mnohé deti náročný proces. Deti nevedia ešte ovládať svoje pocity a citové pretlaky. Obvykle reagujú smútkom, strachom, sebaobviňovaním, hanbou, pocitom strachu z odmietnutia lásky. Výnimočná nie je ani ľútosť a bytostný strach o rodiča, ktorý opustil spoločnú domácnosť. Často sú zmietané vnútorným konfliktom nad otázkou, ktorému z rodičov majú prejavovať lojalitu. Naďalej si v sebe pestujú falošnú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia.[1]

Na to aby si ľudia uvedomili, čo robia s deťmi, keď sa rozchádzajú, vytvoril svetovo uznávaný dokumentarista Olly Lambert nezvyčajný film[2], ktorý ukazuje, aký má vplyv na deti rozpadajúci sa vzťah rodičov. Všetky príbehy, ktoré sú vo filme zachytené, sú pravdivé. Častokrát si nezhody medzi rodičmi kladú za vinu práve deti. Zo dňa na deň sa situácia zmení a zrazu zostanú len s jedným z rodičov a musia si zvyknúť na to, že stretávať sa s druhým rodičom budú v určených termínoch. Ak jeden z rodičov odchádza k druhej žene, ktorá má tiež deti, berú to ako osobnú zradu a sklamanie a dôkaz, že druhý rodič má radšej cudzie deti ako ich.

Kde sa rodičia bijú, trpia deti. Prípadov, kedy sa rodičia po rozchode nevedia dohodnúť na starostlivosti o deti, žalostne pribúda. Každý z rodičov chce veľakrát dieťa iba pre seba. Niektorí vraj v záujme dieťaťa, iní jednoducho z pomsty. Rodičia sa nevedia dohodnúť na starostlivosti o vlastné dieťa, a preto sa obracajú na súd, od ktorého očakávajú spravodlivé súdne rozhodnutie. Veľa rodičov pod pojmom spravodlivé súdne rozhodnutie očakáva rozhodnutie podľa svojich predstáv. Je však naivné si myslieť, že súdne rozhodnutie vyrieši všetky ich problémy. Tak ako sú rodičia zodpovední za ukončenie ich spoločného vzťahu, sú rovnako zodpovední za úpravu svojich rodičovských práv a povinností k svojmu dieťaťu. Nie je to súd, ale sú to práve rodičia, ktorí poznajú svoje dieťa najlepšie. Práve na tento fakt rodičia častokrát zabúdajú. Rodičia sa môžu rozhodnúť, že už spolu nechcú žiť, rozdeliť si majetok, avšak dieťa je ten prvok, ktorých ich bude stále spájať a dieťa by nemalo doplatiť na to, že rodičia sa rozhodli, že už spolu nechcú ďalej žiť.

Málokto sa žení alebo sa vydáva s predstavou, že raz sa rozvedie. Napriek tomu sa u nás rozpadá pomaly každé druhé manželstvo. Aby deti mohli takúto stratu zvládnuť, potrebujú pomoc obidvoch rodičov. Naproti tomu vo vysoko vypätých rozvodových situáciách a s nimi pravidelne spojených bojových pozíciách, sú deti buď predmetom delenia, alebo sú v závislosti na veku a svojho vývoja zneužívané ako disciplinárne nástroje, alebo o nich rodičia zápasia a snažia sa ich získať ako svojich spolubojovníkov. Takí rodičia nie sú počas vypätých situáciách, v ktorých ich deti potrebujú dôslednú a mimoriadnu podporu, sami od seba už schopní vzájomného rozhovoru. Pozícia a správanie rodičov, formované utrpením, alebo subjektívne pociťovanými zraneniami, spravidla znemožňujú nájsť komunikačné rovinu v záujme detí. Aj takto bezmocní rodičia preto potrebujú – aspoň v záujme svojich detí – tiež podporu, ktorá môže spočívať v pomoci odborných profesií, zúčastňujúcich sa konfliktu, ktoré rodičov dostane do situácie, v ktorej sú schopní oddeliť svoj partnerský konflikt od rodičovskej roviny.[3]

Ak sa rodičia nevedia dohodnúť na úprave svojich rodičovských práv, narážajú na ďalší problém, a to je dĺžka súdneho konania. Za predpokladu, že do súdneho konania vstúpi súdny znalec za účelom zistenia najlepšieho záujmu dieťaťa, konanie pred súdom prvej inštancie trvá približne 2 roky, ak nie viac. Ak sa účastník konania odvolá voči rozhodnutiu vo veci samej, môžeme k dĺžke súdneho konania prirátať ďalšie dva roky. Počas tohto súdneho konania dieťa je častokrát vypočúvané kolíznym opatrovníkom, sudcom, súdnym znalcom, prípadne súkromným psychológom, ktorého vyhľadal jeden z rodičov v dôsledku pretrvávajúceho konfliktu. Výsledkom takéhoto postupu môže byť súdne rozhodnutie, prostredníctvom ktorého sa zachráni vzťah druhého rodiča (ktorému dieťa nie je zverené do osobnej starostlivosti) k svojmu dieťaťu, otázkou je, či takýmto postupom sa zachránilo detstvo dieťaťa. S touto otázkou legitímne vyvstáva ďalšia otázka, ako takýto priebeh detstva poznačí dieťa v budovaní jeho vlastných vzťahov k budúcemu partnerovi a deťom. Bude si chcieť osoba, ktorá zažilo takéto detstvo, založiť niekedy rodinu? Nebude sa takáto osoba vyhýbať v budúcnosti vážnemu vzťahu s partnerom? Nebude sa takéto dieťa báť, že v budúcnosti zlyhá? Nebude sa osoba, ktorá prežila takéto detstvo, báť, že neposkytne v budúcnosti svojmu vlastnému dieťaťu pokojné zázemie bez hádok?

Bezmocnosť súdov sa častokrát skrýva za stále rovnakou schémou priebehu súdnych konaní, na ktorých konci sa súd pripojí k záverom rovnako bezmocného znaleckého posudku súdneho znalca. V štandardizovanom súdnom konaní tak súdom povolanému znalci pripadá úloha dodať súdu potrebnú pomoc k jeho rozhodnutiu. Keďže nevzniká žiadny systematizovaný koncept, ako otupiť ostrie rodičovského sporu, prikláňa sa prevažná časť súdom povolávaných znalcov preukázateľne k riešeniu, ktoré vyníma deti z konfliktnej línie rodičov, ktoré medzi sebou vedú spor. To býva spravidla možné len tak, keď sa zo života detí eliminuje jeden z rodičov, alebo je v najlepšom prípade jeho úloha marginalizovaná. Nemálo detí tak, v dôsledku obvyklej “štandardný súdnej úpravy” konfliktov medzi rozvádzajúcimi sa rodičmi, stratí akýkoľvek kontakt s jedným z nich. Táto strata sa však neobmedzuje len na dobu detstva alebo dospievania, ale môže sa stať trvalým následkom.[4]

Ako riešenie, ktoré si za cieľ kladie predchádzať vyššie opísaným negatívnym situáciám, prichádza tzv. Cochemský model, ktorý sa snaží vrátiť rozhodnutie o budúcom osude detí späť do rúk rozchádzajúcich rodičov. Ide o vzájomnú spoluprácu určených orgánov v záujme čo najrýchlejšie a najefektívnejšie upraviť rodičovské práva k deťom na čas po rozchode, ale tak, že táto úprava je výsledkom dohody rodičov a nie výsledkom autoritatívneho rozhodnutia súdu.

Tento model vznikol približne v roku 1992 na základe výsledkov konferencie v meste Cochem. Vzniku Cochemskej praxe predchádzala frustrácia tamojších advokátov, sudcov, súdnych znalcov, sociálnych pracovníkov orgánov starostlivosti o deti a poradenských pracovníkov z každodennej súdnej praxe v oblasti úpravy starostlivosti o deti nezmieriteľne bojujúcich, rozvádzajúcich sa rodičov. V roku 1992 sa situácia javila tak neznesiteľná a neúnosná, že bola na základe iniciatívy zvolaná interdisciplinárna konferencia všetkých vyššie spomenutých profesií pôsobiacich v súdnom okrsku mesta Cochem v riešení rodičovského konfliktu. Jej cieľom bolo vzájomne sa zoznámiť a prezentovať svoje poňatie vlastné profesie v rodičovskom konflikte a vnímanie ostatných profesií. Závery konferencie boli prekvapivé. Jednotlivé profesie vzájomne kritizovali svoju prácu, uvádzali veľa príkladov nevhodných alebo zo svojho pohľadu zlých pracovných postupov. Súčasne ale vyšlo najavo, že mnoho z týchto kritických pripomienok sú spôsobené iba z dôvodu nedostatočných vedomostí o náplni práce ostatných profesií a tiež z dôvodu predsudkov. Napríklad sa ukázalo, že najmä advokáti sú zo strany ostatných profesií podozrievaní z toho, že svojich klientov podporujú v konfliktoch a snažia sa situáciu rozvádzajúcich sa rodičov ešte viac vyhrotiť. Kým advokáti uvádzali, že sa naopak často snažia prinútiť svojich klientov k priateľskému riešeniu, k tomu im však chýba spolupráca a podpora zo strany ostatných zúčastnených profesií.

Cochemská prax je teda model interdisciplinárnej spolupráce profesií zapojených do riešenia rodičovského konfliktu. Za zakladateľa Cochemskej praxe, ktorý ako prvý začal aplikovať Cochcemský model v praxi súdu, sa považuje sudca Jürgen Rudolph, ktorý po prvýkrát na Slovensku urobil odbornú prednášku o Cochemskej praxi dňa 29. apríla 2013 v Bratislave v rámci medzinárodnej konferencie Nové európske trendy v starostlivosti o deti po rozvode rodičov. V roku 2013 sa Jürgen Rudolph stretol so zástupcami Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Na Slovensku bol vydaný v novembri 2014 slovenský preklad knihy Jürgena Rudolpha Si moje dieťa, za prítomnosti autora a za účasti zástupcov Právnickej fakulty Trnavskej univerzity a Ministerstva spravodlivosti SR. Na pôde Justičnej akadémie v Omšení v novembri 2014 Jürgen Rudolph predniesol prítomným sudcom, zástupcom ministerstva spravodlivosti, ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, advokátom a iným odborníkom základné princípy Cochemskej praxe.[5]

Z mnohých prednášok Jürgena Rudolpha uvádzame časť jeho prednášky, ktorá bola preložená do českého jazyka (cit.):

„Jmenuji se Jürgen Rudolph a jsem opatrovnický soudce. Já jsem nikdy nechtěl být opatrovnický soudce, musel jsem ale, protože jsem se po mnoha jiných štacích dostal k soudu, u kterého jsem chtěl zůstat. Po reformě zákona o dítěti ale nikdo nechtěl dělat rodinné právo a tak jsem to dostal jako nejmladší soudce z moci prezidijního rozhodnutí starších soudců. Dneska jsem šťastný, že jsem tuto činnost mohl dělal. Nevěděl jsem, že existuje soudní činnost s takovým množstvím zpětné vazby a nyní musím říct dokonce pozitivní zpětné vazby. Hovoříme často o dramatech v lidských vztazích, ale existuje zde také velmi mnoho pozitivních zpětných vazeb. Je velice důležité upozornit na to, že mě nezajímali ani tak rodiče, mě zajímaly děti. A já jsem považoval z pohledu dítěte ztrátu jednoho rodiče – a lhostejno zda otce nebo matky – za špatnou. To, co jste zažili jako otcové, existuje úplně stejně v těch 10 nebo 15 procentech případů, kdy mají děti v péči otcové. Umí stejně tak dobře mařit, nebo někdy ještě lépe než matky. To je ten boj rodičů jako lidského páru. Zkoušel jsem to pochopit z pohledu dětí. Je to pro ně obrovská ztráta, je to pro děti trauma, když jdou rodiče od sebe. Děti si často dávají vinu samy sobě. Říkají: Když mě má táta rád, pročpak jde potom pryč? Tento zorný úhel mě fascinoval, a bylo mi zcela jasné, že se musí podniknout vše možné, aby zůstala společná péče a společná odpovědnost. Nemám moc rád tento pojem „Opatrovnictví”, ačkoli se mi jeví lepší než “rodičovská kontrola”. Je ale důležité, aby zůstala tato společná odpovědnost, která dle mého názoru ani nemůže být zákonem upravena. To je pro mě fakt a žádný právní problém … (potlesk)… ale šlo o to, to opět navodit. Do roku 1992 jsme pak dosáhli 20% podílu rozhodnutí o společné péči. To bylo v roce 1992 vysoké číslo. Když jsme se poté poprvé setkali v pracovním kruhu – to bylo právě v tom roce – zjistili jsme, že máme společné zájmy. Všichni byli na tom zainteresováni, všechny profese: advokáti, spolupracovnice a spolupracovníci OSPOD, poradny, soudní znalci, aby byla zachována společná péče a tak jsme měli společný projekt a sice a to na bázi konsensu. Společná péče se nedá vykonávat, pakliže není konsens. A jak jsme mluvili o rodičovské odpovědnosti: patří k rodičovské odpovědnosti, k povinnostem, to není žádné právo, dosáhnout shody kvůli dětem. To je povinnost, to není žádné právo. (potlesk) To se nemůže dávat do rukou soudů. Rodičům jsem mnohdy říkal: „Co to vlastně děláte? Vy mi pokládáte své dítě na můj soudcovský stůl, a vůbec se nestydíte? To je vaše odpovědnost, vy o tom máte rozhodnout.” Rodiče jsou někdy bezmocní, to si musí člověk připustit. Často to není ze zlé vůle, tak jak je to vnímáno v subjektivní rozepři, nýbrž při rozvodu hrají velkou roli ublížení. V té bezmocnosti jsou pak děti instrumentalizovány, často ve formě, která je pro okolostojící mnohdy nesnesitelná. Já opakuji ještě jednou: Náš cíl je, dostat rodiče do diskuse. To se daří, to je možný, když se na tom podílí všechny profese. Pan Lengowski to ještě jednou zdůraznil: Součinnost všech profesí je stejně důležitá. Jedná se přitom o rovnocennost. Funkce jsou různé, ale součinnost je stejně důležitá. Když jedna profese nespolupracuje, celý systém, s kterým my děláme, nefunguje.“[6]

Čo znamená Cochemský model v praxi a ako sa uplatňuje

Na to, aby sa aplikoval Cochemský model, nie je potrebná zmena právnej úpravy, nakoľko ide o model, ktorý je založený na vzájomnej spolupráci a ochote prispieť k tomu, aby rodičia prevzali zodpovednosť za to, ako sa ich rodičovské práva a povinnosti upravia. Do Cochemského modelu vstupuje sudca, kolízny opatrovník, mediátor, súdny znalec a prípadne advokát rodiča.

Základné princípy Cochemského modelu sú:

Rozhodnutie patrí v prvom rade do rúk rodičov, rovnako ako zodpovednosť za život ich dieťaťa;
Rodičia potrebujú rešpekt, dôveru, pomoc a splnomocnenie k opätovnému prevzatiu spoločnej rodičovskej zodpovednosti;
Orientácia na perspektívu dieťaťa;
Všetky pomáhajúce profesie sú si rovné;
Postup pomáhajúcich profesií je zladený, sledujú rovnaký cieľ;
V záujme dieťaťa sa koná rýchlo a efektívne, minimalizuje sa administratíva, maximum záležitostí sa vybavuje ústne.

Cochemský model sa začal uplatňovať aj u našich susedov v Českej republike, a to predovšetkým na Okresnom súde v Novom Jičíne, na ktorom ho uplatňuje sudca Mgr. Vladimír Polák.

Na tomto súde je postup nasledovný: potom, čo jeden z rodičov podá návrh na rozvod, resp. návrh na úpravu rodičovských práv a povinností (ak rodičia žili ako druh a družka), do procesu sa zapája kolízny opatrovník a mediátor, ktorí majú spravidla 14 dní, aby kolízny opatrovník zistil informácie o rodičoch a mediátor preveril, či rodičia sú ochotní spísať mimosúdnu dohodu o úprave ich rodičovských práv a povinností. Do 14 dní súd zároveň nariadi prvé pojednávanie v danej veci. Ak sa súdu oznámi, že nebola uzatvorená dohoda, rodičia sa vracajú späť k mediátorovi, ktorý vedie s rodičmi počas maximálne 3 mesiacov intenzívne stretnutia za účelom uzatvorenia mimosúdnej dohody. V danej lehote súd opäť nariadi pojednávanie. Ak sa ani na tomto pojednávaní neoznámi, že došlo k dohode, do procesu vstupuje súdny znalec, ktorého úlohou je zamerať sa na terapeutickú starostlivosť s orientáciou na dohodu rodičov. Ak aj tento proces zlyhá, nastupuje súd s autoritatívnym rozhodnutím, ktorý však prihliada na to ako strany, teda rodičia, spolupracovali a či vôbec chceli spolupracovať. Cochemská prax teda počíta aj s tým, že rodičia alebo jeden z rodičov nebude chcieť spolupracovať, čo sa prejaví v tom, že sudca „siahne“ na jeho rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu k dieťaťu, nakoľko súdne konanie nie je o záujmoch každého rodiča, ale o záujmoch dieťaťa. Rodič je povinný urobiť všetko preto, aby dieťa bolo spokojné. Ak rodič neprejaví vôľu rokovať, spolupracovať, pristupovať ku kompromisom, Cochemská prax vychádza z predpokladu, že rodič nemá skutočný záujem o starostlivosť o svoje dieťa. Práve preto, že Cochemská prax počíta aj s možnosťou nevôle rodiča, ktorá je spojená s veľmi nepriaznivým následkom pre tohto rodiča, výsledky takéhoto postupu ukazujú, že v 80% prípadoch bola úspešne uzatvorená mimosúdna dohoda, ktorú súd následne schválil.

Pilotný projekt realizácie Cochemského modelu začal aj na Slovensku, a to konkrétne na Okresnom súde v Prešove. V rámci tohto príspevku bola oslovená aj podpredsedníčka súdu JUDr. Eva Farkašová, ktorá potvrdila, že Cochemská prax sa už na Okresnom súde v Prešove realizuje. Podpredsedníčka súdu nám zároveň poskytla nižšie uvedené informácie.

Potom, čo sa rodič obráti na súd s návrhom na úpravu rodičovských práv a povinností, účastníkom konania je zaslaný leták, v ktorom ich súd informuje, že Okresný súd Prešov v rámci projektu Ministerstva spravodlivosti SR „Vhodné podmienky na súde pre rodinno-právnu agendu“ v rámci analýzy justície CEPEJ v spolupráci s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Prešove mení prístup k rozhodovaniu v rodinno-právnej agende. Sudca môže vo vhodných prípadoch využiť postupy, ktoré sa vo svete označujú ako Cochemský model (podľa nemeckého mesta Cochem – Zell, kde sa táto prax začala uplatňovať už pred 25 rokmi). Na opačnej strane letáku je uvedené ako okresný súd postupuje. Spolu s týmto letákom je účastníkom konania doručené aj predvolanie na prvé stretnutie obidvoch rodičov za prítomnosti vyškoleného zamestnanca súdu. Na tomto prvom stretnutí je rodičom vysvetlené, prečo je dohoda vždy lepšia pre maloleté dieťa, prečo je dohoda vždy v záujme dieťaťa. Cieľom je, aby sa rodičia dohodli o úprave podmienok života pre ich dieťa po ich rozchode, alebo v čase, keď sa pomery zmenia. Pokiaľ rodičia budú schopní uzavrieť dohodu, môže sa všetko skončiť pre nich už v tejto fáze. Ak sa to však nepodarí, rodičia sú poučení, že sa nič nedeje, konanie pôjde ďalej rôznymi smermi podľa okolnosti prípadu. Súd si na ďalšie stretnutie za prítomnosti opatrovníka môže prizvať vyškoleného psychológa, alebo navrhne rodičom stretnutie na Referáte poradensko-psychologických služieb ÚPSVaR, alebo zabezpečí kontakt na súkromného psychoterapeuta, alebo sa rozhodnete využiť služby mediátora. V predmetnom letáku však súd zdôrazňuje, že dohoda je vždy lepšia a viac v záujme dieťaťa, ako rozhodnutie súdu. Pokiaľ sa to však napriek snahe a ochote rodičov niekedy nepodarí, súd nakoniec rozhodne meritórnym rozhodnutím. Pri tomto svojom rozhodovaní súd vždy zohľadní aj skutočnosť, ako obidvaja rodičia spolupracovali na ceste hľadania dohody o ich dieťa. Uprednostnenie záujmu rodiča nad záujmami dieťaťa (v tomto prípade záujem dieťaťa je mať prístup k obidvom milujúcim a vzájomne sa rešpektujúcim rodičom) môže totiž signalizovať zníženie rodičovských kompetencií.

Podpredsedníčka súdu zároveň uviedla, že Cochemská prax sa uplatňuje na tzv. nové konania, teda konania, ktoré začali potom, ako sa začal uplatňovať tento systém na súde, pričom rodičia tento systém pozitívne vítajú a súdne konania sú v týchto prípadoch skončené do dvoch mesiacov.

Už z uvedeného náčrtu vyplýva, že v Cochemskom modeli má každá profesia svoje miesto, a teda aj mediátor. Podľa zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii mediátor je oprávnený riešiť občianskoprávne, obchodnoprávne, rodinnoprávne a pracovnoprávne spory. Dovolíme si však povedať, že v tomto Cochemskom modeli by mali dostať priestor na realizáciu predovšetkým tí mediátori, ktorí sa chcú venovať rodinnému právu a ktorí sú zároveň psychicky odolní, vo vzťahu k rodičom citliví a čiastočne by mali byť psychológom a právnikom v jednej osobe, ktorým ide o to, aby rodičia, ktorí sa rozhodli, že nechcú spolu žiť, spoločne vyhrali vo vzťahu k svojmu dieťaťu. Otvára sa zároveň cesta, aby sa vytvoril zoznam špecializovaných mediátorov, ktorí takéto kritéria spĺňajú a ktorí by následne boli súdom určení v takýchto súdnych konaniach. Mediátori by mali napríklad paušálnu odmenu za opatrovnícke konanie.

Častokrát sa stretávame s prípadmi, v ktorých rodičia podceňujú mediáciu, pretože je založená na dobrovoľnosti. Sila mediácie však spočíva práve v tom, že ak určitá dohoda je výsledkom dobrovoľnosti, nebude v budúcnosti potrebné takúto dohodu vynútene vymáhať. Je už úlohou každého rodiča, aby si zodpovedal otázku, či sa bude správať podľa autoritatívneho súdneho rozhodnutia, s ktorým nie je vnútorne stotožnený, alebo sa bude správať podľa dohody, ku ktorej uzatvoreniu prispel vlastnou vôľou a ochotou spolupracovať. Práve Cochemský model poukazuje na silu mediátora v konaniach o úpravu rodičovských práv a povinností k dieťaťu a pomoc, ktorou vie mediátor prispieť v rokovaniach rodičov o ich vlastné dieťa, pretože práve mediátor vie správnymi technikami a metódami naviesť rodičov k tomu, aby odsunuli svoj partnerský konflikt do úzadia a neventilovali si ho prostredníctvom svojho dieťaťa.

Cieľom tohto príspevku bolo poukázať jednak na veľmi negatívny trend, ktorý skľučuje našu spoločnosť – rozchod rodičov – a jednak na negatívne následky tohto rozchodu z pohľadu detí a spôsob ako takýmto následkom účinne predchádzať. Nemôžeme zabúdať, že v okamihu keď sa deťom oznámi, že rodičia sa rozchádzajú, deťom sa mení ich celý svet, v ktorom doteraz žili. Práve takéto rozhodnutie rodičov a ich následný postup vie poznačiť deti na celý život.

Cochemský model predstavuje v slovenských podmienkach úplnú novinku v rodinnoprávnych sporoch. Aj keď konanie o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu predstavuje nesporové konanie, vo veľmi veľa prípadoch ide de facto o sporové konanie, a teda o konanie, v ktorom prebieha spor o vlastné dieťa. Rodičia sú vedení a v niektorých prípadoch posmeľovaní aj právnymi zástupcami, že nie je potrebné sa dohodnúť a vhodnou cestou je pre nich súd a znalecké dokazovanie. Takýmto postupom potom o osude dieťaťa nerozhoduje rodič, ale sudca, ktorému je ročne pridelených cca 500 nových prípadov a súdny znalec, ktorý strávi s rodičmi a dieťaťom jeden deň.

Silu Cochcemského modelu videl už aj Krajský súd v Prešove, ktorý rozhodoval v roku 2015 ako odvolací súd v konaní o úpravu rodičovských práv a povinností k dieťaťu, v ktorom súd prvej inštancie vydal rozhodnutie, ktorým zveril dieťa do osobnej starostlivosti matky a upravil styk dieťaťa s otcom. Otec s takýmto rozhodnutím nesúhlasil, nakoľko žiadal striedavú starostlivosť, a preto sa odvolal. V konaní pred súdom prvej inštancie bol ustanovený aj súdny znalec, ktorý na základe svojich výsledkov striedavú starostlivosť vylúčil kvôli konfliktným vzťahom medzi rodičmi. Keďže v podstatnej časti odvolania otec vytýkal súdu prvej inštancie, že rodičia spolu komunikujú a na podstatných veciach sa dohodnúť vedia, odvolací súd zameral svoju pozornosť na komunikáciu medzi účastníkmi a v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že komunikácia medzi rodičmi naozaj nedosahuje úroveň, ktorú si výkon striedavej osobnej starostlivosti žiada. Kolízny opatrovník za tohto stavu v rodine odporučil rodičom návštevu referátu sociálnych služieb sledujúc najlepší záujem dieťaťa, ktorú však otec odmietol. Na základe tejto skutočnosti odvolací súd skonštatoval, že určitú paralelu súd vidí v predmetnej právnej veci v Cochemskom modeli (Cochemskej praxi), na čo súd uviedol nasledovné (cit.): „Do starostlivosti odbornej poradne prichádzajú rodičia potom, čo sa pri prvom nariadení súdneho jednania zistí, že rodičia nie sú schopní dohody. V tejto rannej fáze rozvodového konania sú veľakrát matka i otec citovo veľmi zranení, riešia otázku vlastnej ďalšej existencie. Sú v zajatí negatívnych emócii a iba niekto nestranný im môže pomôcť usmerniť ich chovanie k sebe navzájom tak, aby boli obaja schopní sústrediť svoj záujem na dieťa, ktoré sa bez vlastného pričinenia ocitlo vo veľmi ťažkej životnej situácii a jej priebeh a trvanie ho môže do budúcna významne ovplyvniť. Pri vyhrotených sporoch by bolo naivné vsadiť na dobrovoľnosť podstúpenia poradenskej starostlivosti zo strany rodičov. V rámci Cochemskej praxi preto existuje účinný nástroj, povedzme taká vyššia autorita, ktorá z titulu svojej moci presadí, že sa rodičia poradenskej starostlivosti podrobiť musia. Teda aspoň v prípadoch, kedy nie sú schopní sa dohodnúť sami. Úspešnosť poradenskej starostlivosti je veľmi vysoká a vo viac než 80% prípadov sa podarí rodičom, práve za pomoci poradne, k dohode dospieť. Je to sudca rodinného práva, kto poradenskú starostlivosť “doporučí”. Rodič, ktorý chce skutočne dieťa do svojej starostlivosti, musí toto doporučenie brať ako záväzné a starostlivosti sa podrobiť. V opačnom prípade na nich bude súd nahliadať ako na rodičov, ktorí nesledujú skutočný záujem dieťaťa a jeho šance na zverenie dieťaťa do starostlivosti (striedavá starostlivosť) sa významne zníži.“ (Co je Cochemský model / Cochemská praxe? dostupné online dňa 18.12.2015 <http://www.cochem.cz/index.php/co-to-je/co-je-cochemsky-model>).“ Následne odvolací súd v rozhodnutí skonštatoval, že otec uvedomujúci si nedostatočnú komunikáciu medzi rodičmi, ktorú sám potvrdil, ktorému bola spolu s matkou dieťaťa odporúčaná návšteva odbornej poradne zo strany orgánu, ktorý zastupuje v konaní záujmy maloletého dieťaťa, odmietol pomoc odborníkov. Otec teda spochybnil svoj záujem na sledovaní najlepšieho blaha pre maloleté dieťa spoločnou cestou kooperácie.[1]

Vyššie citované rozhodnutie Krajského súdu v Prešove považujeme za kľúčové v postupe súdu potom, čo odvolací súd zistil, že otec nemal vôľu pracovať na svojom vzťahu s matkou v záujme splnenia podmienok pre určenie striedavej starostlivosti. Toto rozhodnutie ilustruje prípad, ako rodič môže byť ukrátený na svojich rodičovských právach v dôsledku svojej vlastnej pasivity a nevôle.

Na záver nám zostáva vysloviť hypotetickú otázku, koľko rodičov by malo k tomu druhému rodičovi iný pristúp, ak by vedeli, že súd nebude akceptovať pasivitu rodičov pri posilňovaní ich vzájomného vzťahu za účelom, aby ich dieťa bolo šťastné a spokojné a ich vzájomné predstavy o realizácií stykov s dieťaťom mohli byť naplnené. Možno by stačilo rodičom pohroziť varovným prstom a poukázať na prípady, v ktorých súd potrestal rodičov za ich nevôľu kooperovať. Možno kompromisy medzi rodičmi by sa potom rodili oveľa ľahšie.

JUDr. Martina Poláčková, mediátorka

JUDr. Ivana Gaľová, mediátorka

Zoznam bibliografických odkazov

Internetové zdroje:

https://eduworld.sk/cd/jana-antalova/1661/rozvod-ako-vnimaju-deti-zivot-po-rozchode-rodicov

www.iustin.cz/files/cochem.doc

http://www.ollylambert.com/mumanddad

https://sk.wikipedia.org/wiki/Cochemsk%C3%A1_prax

Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 15.12.2015 sp. zn.: 6CoP/26/2015 [online]. Dostupné na internete: http://merit.slv.cz/KSPO/6CoP/26/2015

Rudolph, Jürgen.: Jsi moje dítě. Drážďany, 2009 [online]. Dostupné na internete: http://www.cochem.pro/ty-jsi-moje-dite.pdf